Kanárske ostrovy. Sedem hlavných a niekoľko menších ostrovov západne od Afriky. Ostrov Lanzarote je 4. najväčší z nich a leží približne 125 km od brehov Maroka. Okrem svojho sopečného pôvodu je známy aj tým, že v zimných mesiacoch ho vyhľadávajú cyklisti z Európy. Príjemné počasie a kvalitné cesty zlákali na návštevu aj nás.

Letenky sme kupovali niekedy v októbri na februárový termín. Chceli sme využiť jarné prázdniny. Lenže medzitým si Martina zlomila ruku pri korčuľovaní na Chorvátskom ramene. Ortézu jej dali dole 2 dni pred odletom. Či ruka vydrží pri bicyklovaní bolo otázne.

Let z Bratislavy trvá 4:45 hod. a prebehol celkom hladko, až na maličkosť, že na mňa zo stropu kvapkala voda. Našťastie iba pred vzletom a krátko po pristátí v Arrecife. Zrejme závada na klimatizácií. Ale čo by človek nechcel za lacnú letenku cez Ryanair.

Lietadlo pristálo v Arrecife o 18:55, to je tu už tma. Tak sa iba presúvame busom do Playa Blanca, kde máme ubytovanie na prvé 4 noci. Potom sa presunieme do Costa Teguise, kde strávime zvyšné 3 noci. Bicykle máme rezervované v Papagayo bike na 6 dní. Majú pobočky v oboch mestách, bicykle nám privezú zajtra ráno a vrátime ich v Costa Teguise deň pred odletom. Len keby bola predpoveď počasia priaznivejšia - síce pekne slnečno, ale vietor 14 m/s (50 km/h). Som zvedavý, ako to zvládneme.

Vyrážame pozdĺž pobrežia na východ. Kocháme sa veľkými vlnami na mori. Smerujeme k majáku Faro de Pechiguera. Odtiaľ sa stáčame na sever, chceme si pozrieť saliny Salinas de Janubio. Tu sa vyrába/zberá morská soľ už od 19. storočia. Je to chránené územie, hniezdi tu niekoľko druhov vtákov.

Ďalším cieľom dňa mala byť pláž a vyhliadka El Golfo ďalej na severe. Ale cesta, ktorá nás tam mala doviesť po pobreží je uzavretá, musíme ísť po rušnejšej ceste LZ701 cez La Hoya a ďalej na Yaiza. Ale silný protivietor nás znechucuje a Martinu navyše bolí nedávno zahojená zlomená ruka. V Yaiza sa preto otáčame a vraciame sa späť, nemusíme to preháňať hneď v prvý deň.

Dnes fúka pre zmenu ešte trochu silnejší SV vietor ako včera. Ideme si pozrieť známu pláž Papagayo na východ. Tým pádom nám fúka silný bočný vietor. Prístup k tým plážam vedie po rozbitej terénnej ceste na prašnej planine. Motáme sa tu medzi autami, ktoré víria kúdole prachu a piesku, vietor nám to fúka do očí. Miestami máme problém udržať sa na bicykli. Takouto cestou ideme asi 5 km a sme pri pláži Papagayo. Je to krásna piesková pláž v tvare podkovy, z bočných strán chránená útesmi. Je tu už niekoľko ľudí, väčšinou sa opaľujú, v chladnej vode nie je takmer nik.

Chvíľu si tu oddýchneme a vyberáme sa na spiatočnú cestu. Odbočíme ale ešte k druhej, väčšej pláži - Mujeres. Tiež pekná piesková pláž, dnes takmer prázdna. Ten studený vietor robí svoje. Nasleduje návrat na našu základňu v Playa Blanca. Popoludní sa ešte vyberieme po pobrežnej promenáde k majáku Faro de Pechiguera.

Ráno sa vyberáme už známym smerom na SV cez Yaiza do národného parku Timanfaya.

Pri vstupe do parku už čaká niekoľko áut, obehneme ich, zaplatíme vstupné 30€ na osobu a pokračujeme asi 2 km. Pred príchodom na parkovisko zase obiehame kolónu čakajúcich áut. Kapacita parkoviska nestačí, musia čakať, kým sa uvoľní miesto. Nás sa to netýka, iných bláznov na bicykloch tu niet. Parkujeme bicykle a nasadáme do jedného z pripravených autobusov. Ten nás povozí v tomto sopečnom národnom parku. Prehliadka trvá asi 35 minút, vodič nám ukazuje najväčšie zaujímavosti, zastaví, aby sme si to stihli pofotiť.

Na parkovisku je kaviareň, reštaurácia, toalety a ďalšia atrakcia. Zamestnanec parku zoberie vedro vody, vleje ho do rúry zapustenej do zeme a o pár sekúnd tá voda vytryskne v pôsobivom gejzíre. Pod povrchom je stále horúco. Posledná erupcia tu prebehla pred 200 rokmi, ale geotermálna energia tu aj dnes griluje mäso položené na mreži nad jamou.

Po prehliadke niečo zjeme a ideme ďalej, čaká nás vyhliadka a pláž El Golfo. Cestou stretávame karavánu 22 tiav. Na dnes asi majú odslúženú smenu - vozia sa na nich turisti v parku Timanfaya.

Po pár kilometroch jazdy prichádzame k El Golfo. Je tu krásne zelené jazero oddelené od mora plážou z čierneho piesku. Krásna kombinácia. Jazero je prírodná rezervácia, vstup zakázaný. Ale na vedľajšiu čiernu pláž je vstup povolený, tak sa tam ideme pozrieť. Pekné miesto na oddych. Ale čas plynie, musíme vyraziť na spiatočnú cestu. Dnes to bol zaujímavý deň.

Požičovňa bicyklov Papagayo bike nám ponúkla prevoz batožiny z Playa Blanca do Costa Teguise za 60 eur. To sa nám zdalo veľa, tak sme sa rozhodli požičať si od nich detský prívesný vozík za 10 eur. V ňom odvezieme našu batožinu a niečo ušetríme. Ráno teda idem vyzdvihnúť vozík a o niečo neskôr opúšťame našu základňu v Playa Blanca. Dnes našťastie opäť mierny premenlivý vietor. Opäť prechádzame cez Yaiza a potom cez La Geria. Tu sa nachádzajú vinice, typické pre Lanzarote. Sú to malé polkruhové múriky z kameňov, ktoré chránia koreň viniča pred vetrom a tiež pomáhajú zadržiavať vlahu. Vyzerá to veľmi zaujímavo, trochu ako mesačná krajina posiata krátermi.

V dedinke La Asomada si spravíme krátku prestávku, niečo zjeme a pokračujeme ďalej. Teraz už iba z kopca dole na pobrežie. Prechádzame cez turistické Puerto del Carmen, pobrežná promenáda je tu plná ľudí. Okolo letiska ideme práve vo chvíli, keď pristáva lietadlo s ďalšou várkou turistov. V Playa Honda musíme hľadať cestu ako sa dostať do hlavného mesta Arrecife. Ale zvládli sme to a sme v Costa Teguise. Mali sme malé komplikácie pri ubytovaní, ale nakoniec všetko klaplo. (Kódy na otvorenie ubytovania treba vždy uložiť na dostupné a známe miesto :-))

Po dvoch kľudnejších dňoch sa dnes opäť rozfúkalo. Ako zvyčajne začíname proti vetru. Cestou nás obiehajú skupinky cyklistov, zdravia nás aj krajania zo Slovenska. Cesta je zvlnená, chvíľu stúpame, následne klesáme. Nakoniec sme v Guatize, kde sa nachádza kaktusová záhrada Jardín de Cactus. Zamykáme bicykle a ideme sa pokochať kaktusmi všetkých možných tvarov a veľkostí.

Dnes je celkom chladno, Martine je zima, tak sa po prehliadke záhrady rozhodujeme vrátiť späť. S vetrom to ide výrazne ľahšie. Cestou ešte trochu meníme plán a odbočujeme do Tahíche. V miestnej pekárni ochutnáme niečo sladké a vrátime sa do Costa Teguise.

Popoludní si ideme pozrieť akvárium, ktoré máme asi 200 m od ubytovania. Majú tu nádrže so sladkou aj slanou vodou, pestrý výber rýb a iných morských živočíchov. Celkom zaujímavé.

Jameos del Agua je umelecké dielo a turistické centrum, ktoré vytvoril César Manrique v spolupráci s vulkanickými procesmi. Architekt a umelec César Manrique je miestna ikona, jeho diela sa dajú nájsť po celom ostrove. Významne sa zaslúžil o to, že Lanzarote nie je preplnené veľkými hotelmi ale zachovalo si svoju autentickú podobu, kde sa dobre žije aj miestnym obyvateľom.

Jameos del Agua bolo vytvorené zo sopečného tunela a jaskyne. V podzemí nájdete koncertnú sieň, reštauráciu a soľné jazero, kde žije endemický druh bieleho kraba. Súčasťou tohto komplexu je aj múzeum "Dom sopiek". Okrem iných zaujímavostí môžete absolvovať virtuálnu cestu lávovým tunelom.

Cesta späť bola skvelá, pretože nám vietor fúkal zväčša do chrbta. Stihli sme to tak akurát, aby sme vrátili požičané bicykle. Večer posledná prechádzka a večera v Costa Teguise, zajtra letíme domov.

Posledný deň sme si odložili batožinu v Arrecife (Luggage storage - celkom praktická služba za 13€ dva batohy) a vybrali sme sa na výlet do Tahíche. Autobusy tu nejazdia tak často ako sme zvyknutí, ale cieľ sme dosiahli.

César Manrique žil na Lanzarote najmä na dvoch miestach. Jeho oba domy (Tahíche a Haría) sú dnes múzeá. V prvom, ktoré sme navštívili sídli tiež jeho nadácia. Prehliadka je zaujímavá. Dom je postavený s využitím piatich lávových bublín a nájdete v ňom aj galériu autorových prác.

Po krátkej prechádzke v Arrecife nás čakal už len nočný let domov.

Bicyklovanie na Lanzarote je úprimne jeden z najlepších cyklistických zážitkov, aké sme zažili. Ostrov je na cyklistov zvyknutý – stretnete tu hobby jazdcov aj profesionálne tímy – a tomu zodpovedá aj správanie vodičov. Sú prekvapivo ohľaduplní, predbiehajú s veľkým odstupom a celkovo máte na ceste pocit bezpečia.

Cesty sú vo veľmi dobrej kvalite, povrch je hladký a prehľadný, s minimom výtlkov. Väčšina hlavných ťahov je bez problémov zjazdná na bicykli. Jediná výnimka je rýchlostná cesta LZ-2, ktorá je určená iba pre autá, takže tú treba obísť po paralelných trasách – čo však vôbec nie je problém, alternatívy sú dobre značené a rovnako kvalitné.

K tomu stabilné počasie, vietor ako prirodzený tréningový partner a vulkanická krajina všade okolo – a máte miesto, kam sa chcete s bicyklom určite vrátiť. 🚴‍♂️