Myšlienka vyraziť na bicykli do Berlína vznikla pôvodne ako žart. Neter žijúca v Berlíne nás pozvala na návštevu a keďže dovolenkujeme takmer vždy na bicykli, tak vraj môžeme prísť aj na bicykli. Zasmiali sme sa tomu, ale červík v hlave zahlodal a nakoniec sme vyrazili.

Nie síce do Berlína, ale z Berlína. Rozhodol zdravý rozum a prevládajúce severozápadné vetry. Načo sa hnať proti vetru, keď po vetre to ide ľahšie.

Cesta vlakom z Bratislavy do Berlína (Berlin Seudkreuz) trvala 8 hodín. Nákup lístka bol dosť komplikovaný, letné lacnejšie lístky sa síce dali kúpiť na internete, ale s miestenkou na bicykle bol problém. Juraj sedel doma pri počítači a ja som riešila informátora priamo na hlavnej stanici. Deň odchodu sme prispôsobili tomu, ako sa podarilo nájsť miestenky pre nás aj pre bicykle. Juraj kúpil online lístky, ja na stanici miestenky. Nie veľmi funkčný systém.

Nemilo nás prekvapil aj „bezbariérový“ prístup a nastupovanie do vlaku s bicyklami, ale všetko sme zvládli a dorazili do Berlína.

Tu už nás čakala moja neter Edita, s ktorou sme absolvovali prvé kilometre po Berlíne. Bicykle s taškami, cyklooblečenie a prilby – hneď každý vedel, že nie sme miestni. Ona prišla na bicykli v šatách a sandálkoch. Typická Berlínčanka.

Boli sme prekvapení množstvom cyklistov. Bicykel je tu tuším najobľúbenejší dopravný prostriedok. Podvečer sme ešte vyrazili na krátky okruh. Prešli sme si Letisko Tempelhof, Treptower Park, Insel der Jugend, Oberbaumbrücke (zaujímavá kombinácia starého a nového) a East Side Gallery (zbytok berlínskeho múru kedysi dlhého 165 km). Múr bol po roku 1990 pomaľovaný nemeckými aj zahraničnými umelcami.

Prekvapilo nás aj množstvo ľudí posedávajúcich či polihujúcich na tráve v parkoch, rýchlosť s akou jazdia domáci cyklisti ale aj množstvo smetí na nábreží rieky Spréva (pri Oberbaumbrücke).

Keďže sme boli obaja v Berlíne po prvýkrát, vyrazili sme na druhý deň na obhliadku najznámejších pamätihodností.

Infraštruktúra pre cyklistov je veľmi dobre vybudovaná, takže pohybovať sa po meste plnom domácich aj turistov nebol vôbec problém. Z bicykla sme mali rozhodne lepší kontakt s mestom ako keby sme išli miestnou dopravou.

Videli sme Topographie des Terrors, Checkpoint Charlie (kedysi prechod medzi západným a východným Berlínom), 2711 betónových kvádrov pomníka zavraždeným židom Európy, Brandenburger Tor (Brandenburskú bránu), budovy parlamentu, Siegessäule (Víťazný stĺp), Berlínsku katedrálu….

Deň sme zakončili kúpaním s našimi hostiteľmi v Teufelsee, v lesíku na západnom okraji Berlína.

Na 3. deň sme sa s Editou, s Pepom a s Berlínom rozlúčili a nabrali smer juhovýchod, teda domov. Berlín je rozťahaný a kým sme sa vymotali, trvalo to dosť dlho. Cesta bola zväčša dobrá, ale v dedinkách sme často išli po kamenných kockách, tzv. “mačacích hlavách”. Nič pohodlné pre bicykel. Paríž – Roubaix musí byť fuška.

Nakoniec sme boli radi, keď sme prešli na poľné cestičky. Najväčší úsek trasy viedol borovicovými lesmi vysadenými v radoch (ako u nás na Záhorí). Deň bol horúci a cesta lesmi dosť jednotvárna. Za mestom Teurow sme konečne našli osvieženie – Oderiner see. Prišlo aj na kúpanie.

Zaujímavý pohľad sa nám naskytol na uhorkovom poli pri ceste. “Automatická zberacia linka” – ležiaci zberači, celkom asi 30 ľudí.

Väčší odpočinok sme si dopriali na 98. km v parku pri obci Luckau. Po poslednom miernom stúpaní na 124. km už sme sa len zviezli z kopca do Finsterwalde.

Naďalej sme smerovali na juh, zväčša po cestách, kde chodia aj autá, ale veľmi zriedkavo. V mape sú označené ako cyklistické trasy. Asi 10 km za Finsterwalde v blízkosti “Naturparadies Grünhaus” sa popri ceste opakovali výstražné tabule označujúce nebezpečenstvo a zákaz vstupu. Pôsobilo to dosť hrozivo. Nepodarilo sa nám s určitosťou zistiť prečo sú tam. Možné je, že sa tam nachádzajú močariská, alebo aj zvyšky nevybuchnutej munície… Kto vie.

Deň bol opäť horúci a dvakrát nás zastavili zatarasené cesty a obchádzky. Po troche blúdenia sme sa dostali do Drážďan. Privítali nás značne rozkopané, všade čulý stavebný ruch. Hľadali sme v prvom rade pitnú vodu. Podarilo sa, trochu sme sa pobzerali po historickom centre a zamierili k Labe, teda zatiaľ k Elbe.

Tá nás bude sprevádzať až do Čiech. Tento deň sme však zakončili v malebnom mestečku Pirna.

Pirnu sme opúšťali už 5:50. Hoci sme sa báli, aby sme nebývali blízko stanice vlakov alebo pri kostole (ako sa nám občas podarí), tentokrát to bolo horšie. Ubytovali sme sa vo vnútornom areáli nejakej krčmy, kde partia popíjala prakticky do rána. Nezažmúrila som oko, tak sme sa dohodli, že vyrazíme a v prípade potreby dáme niekde oddych cestou.

Skorý výjazd má svoje čaro. Krajina je tichá, všade pokoj. Naviac popri rieke sa vynárajú krásne výhľady na Saské Švajčiarsko, Bad Schandau a České Švajčiarsko.

Elbe sa mení na Labe, sme v Čechách. Malebná je aj krajina Južne od Českej Lípy. Sem by som sa rada ešte niekedy vrátila. Cestou nám síce 3x zapršalo, ale vždy sme rýchlo našli nejaký úkryt. Záver dňa po kamenistej ceste borovicovým lesom bol už dosť vyčerpávajúci.

S Bělou pod Bezdězem sme sa rozlúčili ráno v príjemnom parčíku a nabrali smer Mladá Boleslav. Cestou sme obdivovali obec Jabkenice (kde žil na sklonku života Bedřich Smetana), Nymburk, pauzičku sme si dali v Poděbradech a v horúcom dni nás zachránilo osvieženie v jazere kúsok za Veľkým Osekom.

Letný lejak nás zastihol v Petroviciach I, rovno na autobusovej zastávke. Nasledovala krásna cesta Českou Vysočinou. Svieža zelená a pariace sa hory po daždi nás sprevádzali až do Obrvane, kde už čakala moja sesternica Iveta s manželom Mirkom. Boli prekvapení, že sme cestu zvládli vlastne celkom suchí.

Milú spoločnosť v Obrvani sa nám ani nechcelo opustiť. Trochu sme sa zdržali a preplánovali trasu. Veď aj vlaky chodia. Takže sme dali oddychový deň, prebicyklovali len po Havlíčkův Brod a odtiaľ sa zviezli vlakom do Znojma. Stihli sme aj večernú obhliadku starobylého mestečka. Páčilo sa nám mesto aj Penzión Kaplanka, v ktorom sme spali.

Najkratšia cesta domov nás viedla opäť cez hranice. Tentokrát do Rakúska. Kúsok pred hranicami sme sa zastavili pri Jaroslavických rybníkoch.

Na 56. km kúsok za stúpanim Altmanns pri zjazde po štrkovom okraji cesty som spravila aj s bicyklom kotrmelec. Odnieslo to koleno.

Domov som dobicyklovala za výdatnej Jurajovej pomoci. Takže nakoniec bol on unavenejší ako ja. Ale došli sme. Môžeme plánovať ďalšiu cestu. 🙂