Drauradweg - Drávska cyklotrasa, 510 km popri rieke Dráve z talianskeho Toblachu cez Rakúsko, Slovinsko až do chorvátskeho Varaždina. S Martinou sme ju prešli z Toblachu po rakúsko/slovinskú hranicu v Lavamünde a pokračovali sme do Bratislavy. A cestou sme si odskočili pozrieť si zblízka Grossglockner.

Ako zvyčajne, aj táto naša výprava za dobrodružstvom začína na železničnej stanici. Tentoraz štartujeme v Devínskej Novej Vsi. Nastupovanie do vlaku do Viedne s naloženými bicyklami tu síce nie je také pohodlné ako napríklad v Petržalke, ale nejako to zvládame. Prestupujeme priamo na viedenskej hlavnej stanici, všetko bez problémov.

Lístky máme zakúpené až do talianskeho San Candida s prestupom v rakúskom Lienzi. Táto lacnejšia kategória lístkov – Sparschiene – je viazaná na konkrétny vlak. Lístky sa nedajú vrátiť ani použiť na iný vlak. Pre istotu si túto informáciu overujem u mladej sprievodkyne a pýtam sa, čo sa stane, ak tento vlak do Lienzu bude meškať a následný prípoj do San Candida nestihneme. Slečna nás ubezpečuje, že meškať nebudeme a všetko bude OK. Lenže o pár minút vlak zastaví niekde v poli a stojí tam 15 minút. Meškanie už nedobehne a tak nám spoj do Talianska mizne pred očami.

Našťastie slečna sprievodkyňa ide práve po nástupišti a tak sa jej pýtam, čo teraz. Bez slova nám napíše poznámku na naše lístky a potvrdí pečiatkou, takže môžeme použiť nasledujúci spoj do San Candida.

Tento úsek železnice by sa dal nazvať cyklistickým. Zdá sa, že okrem cyklistov s bicyklami týmto vlakom tie 2 zastávky necestuje nikto iný. Bicykle nakladáme do dobytčáku, 2 pracovníci ich ukladajú podľa destinácie – Sillian alebo San Candido. Teraz je to ešte celkom organizovaný proces. Horšie to je po vystúpení v San Candide. Bicykle vykladá už iba 1 chlapík, hrča cyklistov sa tlačí na malom priestranstve a každý sa snaží vyzdvihnúť si ten svoj.

Nakoniec sa dočkáme aj my, naložíme tašky a vyrážame po vlastných. Najskôr pokračujeme v smere jazdy vlaku, ideme do Toblachu. Tam odbočíme z Drávskej cyklotrasy smerom na Cortinu d`Ampezzo, ale ideme iba nejakých 11 km, pozrieme si 2 jazerá – Lago di Dobbiaco a Lago di Landro. A kocháme sa výhľadom na vsup do Dolomitov. Sme v národnom parku Parco naturale Tre Cime. Táto zachádzka stojí za to.

Potom sa vraciame rovnakou cestou do Toblachu a San Candida a popri Dráve smerom do Rakúska. Obloha sa zaťahuje, našťastie prší iba v diaľke, ukazuje sa dúha.

Nocľah máme v Abfaltersbachu, prichádzame okolo ôsmej. Prvý deň je za nami. Na tejto trase máme vopred zabezpečené ubytovanie iba na prvé 3 noci, zvyšné nocľahy riešime priebežne.

Pri plánovaní tejto našej trasy som si uvedomil, že z Lienzu to nie je tak ďaleko na vyhliadkovú alpskú cestu pri Grossglockneri – teda Grossglockner Hochalpenstrasse. Táto cesta patrí medzi top 10 rakúskych destinácií. Sú z nej krásne výhľady na alpské štíty, vrátane najvyššej hory Rakúska – 3798 m vysoký Grossglockner. Keď sme už tak blízko, bola by škoda nevybrať sa tam. Tak sme si naplánovali 2 nocľahy v Heiligenblute, odtiaľ vyrazíme na tú alpskú cestu. Samozrejme, bez batožiny, naľahko.

Deň začíname v Abfaltersbachu, o chvíľu sme pri Dráve a ideme popri nej po šotolinovej ceste, celý čas až do Lienzu je to z kopca. Príjemných 25 km. V Lienzi nazrieme do centra, spravíme pár fotiek a ideme ďalej.

Opúšťame Drávu a začíname stúpať smerom na Winklern, je to celkom výživný kopec, navyše ideme po ceste spolu s autami a motorkami.

Vo Winklerne dopĺňame energiu a Maťka objaví značenú cyklotrasu R8 popri rieke Möll. Tak sa na ňu napájame a ideme po nej až do cieľa dňa v Heiligenblute. Cestou míňame vodopád a pred nami sa pomaly vynára zasnežený Grossglockner.

Chceme sa ubytovať, ale pani domáca o nás nevie, manžel jej neposunul informáciu o rezervácií. Ale nič sa nedeje, miesto majú, máme sa kde zložiť. Po sprche si ešte dáme krátku prechádzku do centra dedinky, pekné to tu majú. A zajtra hor sa do kopca!

Tak dnes ideme na slávnu Grossglockner Hochalpenstrasse. Maťka má trochu obavy, nielen z tiahleho stúpania, ale aj z áut a motoriek, ktoré sa tu hojne vyskytujú. Máme ale šťastie na počasie, vyzerá to na pekný slnečný deň. Napriek tomu balíme aj teplé bundy, cestou naspäť ich využijeme pri zjazde.

Prvý kilometer je rovný, ale potom začína 8 km stúpanie. Tak sa pomaly plazíme do kopca, predbiehajú nás električkári aj bio cyklisti. Ale veď o nič nejde, nie sú to preteky.

Stretávame cyklistu z Bratislavy, vykladá bicykle z auta, s dcérou si to vyšlapú. Prehodíme pár slov a pokračujeme. Pri mýtnici stojíme, neplatíme síce mýto ako autá a motorky, ale Maťka si platí poistenie, človek nikdy nevie. A dostáva k tomu 2 nálepky na bicykel. Jedna sa ujde aj mne.

Výhľady na okolité štíty sú super. Po deviatom kilometri nasleduje krátky zjazd a kruhový objazd. Tu sa môžeme rozhodnúť, kam sa chceme dostať. Volíme menej náročnú cestu na vyhliadku Kaiser-Franz-Josefs-Höhe. Aj tak je to ďalších 9 km stúpania.

Cieľ je na parkovisku vo výške 2369 m. Je tu veľký parkovací dom, krásny výhľad na Grossglockner a samozrejme kopa ľudí. Kocháme sa výhľadom, spravíme vrcholové foto, niečo zjeme.

Spiatočná cesta je zábavnejšia. Zošup je to pekný. V Heiligenblute si dáme pizzu a večer ešte klasickú prechádzku.

Dnes sa najskôr vraciame po R8 k Winklernu, trasa vedie krásnou prírodou popri rieke Möll až do Möllbrucke.

Pri rieke je niekoľko krásnych zákutí vhodných na odpočinok a doplnenie energie. Obedujeme na jednom z nich, pred dedinkou Gössnitz.

Pokračujeme cez Obervellach, Napplach do Möllbrucke. Za ním sa rieka Möll vlieva do Drávy. My sa trochu odkláňame a mierime do Lendorfu, kde máme nocľah. Dnes je to celkom pohodový deň, takmer stále ideme z kopca. Dom, v ktorom spíme, má v jedálni krásne obrázky. Maľovala ich pani domáca.

Prvou zastávkou na dnešnej trase je Spittal an der Drau, pozrieme si aspoň mestský park a ideme ďalej. Dnes sme stále pri Dráve, voda v nej má zaujímavú mliečno-tyrkysovo-modrú farbu a je plná rýb.

Povrch je striedavo asfaltový a šotolinový. Stretávame mnoho diaľkarov, ale aj miestnych cyklistov každého veku. Vo Villachu si dáme obedňajšiu prestávku, ochutnáme miestny „fish and chips“. Villach sa postupne stal mestom, ktoré navštevujeme takmer pri každej našej výprave. Zastavili sme sa tu v lete 2023 na ceste k slovinským jazerám – článok je tu.

Rieka už nie je dravá, spomaľuje ju niekoľko priehrad. Niektoré prítoky sú len malé potôčiky, tečú ale v širokých korytách, ktoré sú plné balvanov. Pri búrkach alebo jarnom topení snehu v horách tu musí byť poriadny hukot.

Nám zatiaľ počasie praje, na tejto ceste sme ešte nezmokli. Dnešnú etapu zakončíme v Unterbergene kúsok od Ferlachu. Spíme v modernom penzióne.

Deň začíname výdatnými raňajkami v penzióne. A hneď po návrate na trasu pri Dráve míňame sádku rýb. Je tu niekoľko nádrží a v nich tisíce rýb.

Kým sa dostaneme k Volkermarktu 3x križujeme rieku cez mosty. Ale najväčší je 4. most – 96 m vysoký a 429 m dlhý železničný most Jauntalbrücke. Chceme po ňom prejsť, ale musíme chvíľu čakať, prednosť má skokan bungee jumpingu. Pre nás je adrenalínovým zážitkom aj pohľad do tej hĺbky.

A o kilometer neskôr ideme po pešej lávke ponad potok Feistritz, tiež pekná hĺbka. Názvy tunajších obcí sú dvojjazyčné – blížime sa k slovinskej hranici.

Kúsok pred hranicou je Lavamünd, tu naposledy križujeme Drávu a opúšťame ju. Ďalšie kilometre pôjdeme na sever po cyklotrase R10 popri rieke Lavant. Prechádzame cez Sankt Andrä a v St. Stefan im Lavanttal si dávame pauzu a začíname zháňať nocľah. Po pár telefonátoch je rozhodnuté – potiahneme ešte 6 km do Siegelsdorfu.

Ráno sa najskôr vraciame 5 km dole kopcom do St. Stefan im Lavanttal, ale potom nasleduje 37 km stále mierne do kopca po trase R10.

Prechádzame údolím cez Wolfsberg, Bad Sankt Leonhard im Lavanttal. Pred Obdachom sa cesta láme a zvyšok dňa ideme takmer stále z kopca. A už nie sme v Korutánsku ale v Štajersku.

S tým súvisí nielen iný vzhľad značenia cyklotrás ale aj to, že R10 sa mení na R26, ktorá končí pred Zeltwegom, ďalej ideme popri rieke Mur a cesta má označenie R2. V Zeltwegu si kupujeme kebab, v meste sa chystajú nejaké oslavy. Deň je opäť horúci, cestou sa obzeráme po pitnej vode. V Leobene na námestí konečne nachádzame fontánku.

Po krátkej pauze sa zberáme na posledných 10 km dnešnej etapy. Máme toho celkom dosť. Spíme v penzióne v Oberaichu. Kľúče nám vydáva schránka pri vchode. Je nedeľa, dnes je recepcia prázdna.

Dnes nás čaká stúpanie na Semmering. Bude to fuška. Prvých 6 km z dnešnej dávky ideme pri rieke Mur, v Bruck an der Mur sa pripájame k rieke Murz, mení sa aj označenie trasy – teraz je to R5.

Prechádzame cez Kapfenberg, Kindberg, Mitterdorf im Mürztal, Krieglach. Je to taká priemyselná oblasť, nie veľmi zaujímavá. Prichádzame do Mürzzuschlagu a Martina má nápad – poďme vlakom. Zisťujeme možnosti a kupujeme lístky. Je to síce s prestupom, ale bez čakania. A nemusíme šlapať na Semmering. V minulosti sme si to už vyšlapali z opačnej strany.

Vo Wiener Neustadt spíme v samoobslužnom hoteli. A večer si ešte dáme 10 km výjazd po meste.

Dnes posledná etapa. A najdlhšia. K tomu pekná horúčava. V krajine je vidieť veľký rozdiel oproti Korutánsku. Kukurica je akási zakrpatená, polia sú suché.

Cez Mattersburg a Antau smerujeme k Neziderskému jazeru. Na chvíľu sa dostávame na územie Maďarska, pauzu máme pri pamätníku Páneurópai Piknik, kde v roku 1989 Maďari spolu s Rakúšanmi otvorili spoločnú hranicu a umožnili tak prechod stovkám občanov NDR na západ. Prispeli tak k neskoršiemu pádu Berlínskeho múra.

Po pár kilometroch sme v Ruste, sympatické mestečko, takmer na každom dome je bocianie hniezdo aj s bocianmi.

Cez Purbach a Neusiedl am See sa dostaneme do Parndorfu. Pri kostole máme tradičnú zastávku, dopĺňame vodu. Do Petržalky to máme niečo cez 30 km, za hodinu a pol sme doma. Zvládli sme to aj tento rok.