Via Claudia Augusta: z Mníchova do Benátok, 2022.

V januári 2022 sa ma Martina spýtala, či už mám trasu na leto. Veru nemám, najvyšší čas zamyslieť sa. Ešte dobre, že máme internet, tam nájdem inšpiráciu. A našiel som. Na stránke Italy Cycling Guide je okrem iných aj článok o trase z nemeckého Donauworthu do Benátok. Vznikla na bývalej obchodnej ceste, ktorú dal vybudovať cisár Claudius Augustus pred takmer 2000 rokmi. A vyzerá to zaujímavo. Tam pôjdeme.

Via Claudia Augusta – VCA – začína pri Dunaji v Donauworthe. My ju nepôjdeme od Dunaja, zjednodušíme si to. Vlakom pôjdeme do Mníchova, odtiaľ na bicykloch na juhozápad a na trasu VCA sa napojíme v Schongau. Výpravu zakončíme v Benátkach.

Spolujazdcami budú aj tentoraz Ján a Gabika, ktorá minulý rok nemohla zo zdravotných dôvodov s nami na cestu po Alpe Adria – o tejto výprave som písal v tomto článku.

A tak opäť plánujeme etapy, rezervujeme lístky a ubytovanie. Taká klasika. Lenže hneď narážame na problém s dopravou z Benátok naspäť do Viedne. Na severe Talianska prebieha rekonštrukcia železničnej trate. Funguje tam síce náhradná autobusová doprava, ale neberú bicykle. Tak zisťujeme iné možnosti. Jednou z nich je autobus rakúskych železníc ÖBB – znie to síce čudne „autobus železníc“, ale naozaj premáva 1x denne (v roku 2022) spoj z Benátok do Villachu, dokonca berie aj bicykle.

Pre potvrdenie informácií z internetu si dáme tréningový výjazd do Viedne, v kancelárií ÖBB na stanici Westbahnhof sa ale dozvedáme, že ten bus zoberie maximálne 3 bicykle. Telefonujeme do BA a riešenie je na svete. Vracať sa budeme na etapy – najskôr naši parťáci a na druhý deň my. Dohodnuté, lístky zakúpené.


1. deň: Mníchov – Peiting

78 km, mierne zvlnená krajina v Nemecku.

Naša cesta začína na železničnej stanici v Petržalke. Ranný vlak do Viedne má meškanie. Snáď stihneme presun z viedenskej hlavnej stanice na Westbahnhof. Opäť pôjdeme vlakom Westbahnu. Nakoniec všetko v pohode stíhame a nastupujeme do vlaku smer Mníchov. Po 4 hodinách sme v Mníchove. Slnko poriadne páli, je to predzvesť budúcich dní.

Začíname v Petržalke, vlak má malé meškanie

Prvých 15 km ideme mestom po lokálnych trasách. Križovatky, semafory, prechody pre chodcov. Hodina ubehne a stále sme v zastavanej oblasti. Ideme chvíľu po značených trasách, chvíľu po bežných cestách. Prvé zaujímavé miesto je jazero Ammersee. Martina sa bez váhania namočí, my ostatní oddychujeme v tieni.

Jazero Ammersee
Pekná krajina

Asi 12 km pred cieľom v Peitingu sa veci dramatizujú – Gabika dostala defekt na zadnom kolese, aj plášť je v ťahu. Náhradné plášte nevozíme a tak začíname stopovať. Zastaví nám hneď druhé auto – červená dodávka. Snažíme sa vysvetliť situáciu, ale vodič má naponáhlo a odchádza. Tak sa dohodneme, že Jano s Gabikou skúsia stopovať, my s Martinou pôjdeme ďalej na bicykloch. Nejako to dopadne. Po nejakých 30 minútach nám volá Jano, už sú v cieli na hoteli. Ten chlapík s červenou dodávkou sa pre nich vrátil a zobral ich do Peitingu. S láskou naňho spomíname. My s Martinou si to bez problémov odšlapeme.

Defekt na zadnom kolese, výmena nutná
Hotel Gasthof Zum Dragoner v Peitingu

2. deň: Peiting – Lermoos

80 km, v Schongau sa napájame na trasu VCA a ideme do Rakúska.

Druhý deň začíname raňajkami v hoteli a návštevou 300 m vzdialeného obchodu s bicyklami. Kupujeme a nasadzujeme nový plášť na Gabikin bike.

Oprava defektu

Po piatich kilometroch sme v Schongau, tu sa napájame na trasu VCA. Ideme peknou krajinou, lesné úseky so šotolinou striedajú asfaltové úseky medzi rozkvitnutými lúkami.

>>>Gabika, Maťka, Jano
Via Claudia Augusta

A rieka Lech nás privádza k jazeru Forggensee. Tentoraz sa nik nekúpe, zjeme niečo zo zásob a pokračujeme. Po pár km sme vo Füssene a obdivujeme miestnu atrakciu – mestský vodopád. Je tu plno turistov, všetci fotia, aj my.

Vodopád vo Füssene

Po pol hodine pokračujeme a zrazu sme v Rakúsku. Stále pri rieke Lech, prichádzame do Reutte – sú tu krásne maľované domy. A pitná voda, dopĺňame zásoby.

Krásne domy v Reutte

Kúsok za Reutte míňame Highline179, stačí nám pohľad zdola – 406 m dlhá pešia lávka nad údolím je atrakcia pre odvážnych. Nám stačí aj adrenalín na zemi – krátky, strmý výjazd na šotoline. Tlačíme. Našťastie iba kúsok, potom je povrch opäť zjazdný. A hory sú stále bližšie. Spíme v Lermoose, kúsok odtiaľ je najvyšší vrch Nemecka – 2962 m vysoký Zugspitze. 


3. deň: Lermoos – Pfunds

77 km, busom cez Fernpass a proti prúdu rieky Inn.

Podľa informácií na stránke Italy Cycling Guide je prejazd cez sedlo Fernpass nie veľmi príjemný. Preto sa rozhodujeme využiť služby miestneho prevozníka a pôjdeme tento úsek mikrobusom. Mikrobus s prívesom na bicykle nakoniec pristavuje pani v šatách a sandáloch. Pomáhame jej naložiť 6 bicyklov – okrem nás ide aj pár s elektro bicyklami.

Prevoz cez Fernpass

Mikrobus nás odvezie zhruba 15 km, vykladáme bicykle a štartujeme. Krásne údolie, zelené lesy, lúky a okolo fakt majestátne hory. Stretli sme manželov z BB aj rodinku z BB. Všetci však mali aj autá a bicyklovali bez batožiny. Stretávame aj diaľkárov, väčšina jazdí na „električkach“. 

Krásne lúky

Kúsok za Immstom prichádzame k rieke Inn, voda v nej je nádherne tyrkysová. A pekne čerstvá, namočíme sa v nej za Landeckom, fantastické osvieženie v horúcom dni. Míňame Prutz, Ried im Oberinntal, Tösens a prichádzame do Pfundsu, tu dnes nocujeme.

Rieka Inn

4. deň: Pfunds – Prato allo Stelvio

62 km, cez najvyšší bod našej trasy, na skok do Švajčiarska a sme v Taliansku.

Dnes nás čaká najvyšší bod na celej trase, Reschenpass (Passo Resia) – 1507 m. Najskôr ale stojíme pri bývalej pevnosti Altfinstermünz v úzkom údolí. Rieka Inn tu tvorí hranicu medzi Rakúskom a Švajčiarskom.

Altfinstermünz

Na švajčiarskom území pokračujeme niekoľko kilometrov až po hraničný priechod v dedinke Martina, tu sa vraciame späť na rakúske územie a začíname stúpať 10 výživných zákrut na Norbertshohe – 1405 m. Vrcholové foto nám robí spolucestujúci z mikrobusu zo včera, s partnerkou idú rovnakú trasu.

Norbertshohe – vrcholové foto

Nasleduje krásny zjazd do Nauders. A potom ďalšie mierne stúpanie. Po piatich kilometroch vstupujeme do Talianska a o chvíľu sme pri jazere Lago di Resia. Nádherný výhľad na jazero a zasnežené vrcholy v pozadí.

Lago di Resia

A miestna atrakcia – veža zatopeného kostola pri dedinke Curon Venosta. Dávame si obednú pauzu, dopĺňame tekutiny, oddychujeme.

Lago di Resia

Po viac ako hodine pokračujeme, zvyšok dnešnej etapy ideme z kopca. V Burgusio sa zastavujeme pri fontánke s pitnou vodou, stoja tu aj všetci ostatní cyklisti. Cieľ dnešnej etapy je v Prato allo Stelvio. Tu začína výšlap na legendárne Stelvio, nás sa to však netýka. Zajtra pokračujeme východným smerom na Bolzano.


5. deň: Prato allo Stelvio – Bolzano

82 km, stále z kopca a jablkovými sadmi.

Dnes ďalší horúci deň. Takmer stále ideme z kopca. Niektoré úseky sú šotolinové. Za jedným prudším klesaním ratujeme jedného talianskeho mladíka, ktorý to na šotoline nezvládol. Martina vyťahuje lekárničku a vedomosti o prvej pomoci a ošetruje raneného. Chlapec je dosť otrasený a zrelý na pohotovosť. Jeho kamarát pozerá v mobile, kde je najbližšia. Snáď to nejako zvládnu.

A celý čas ideme jablkovými sadmi, kam sa pozrieme samé jablká. Zastavujeme v samoobslužnom stánku, kupujeme si čersvú jablkovú šťavu, na výber je z troch druhov.

Samoobslužný stánok

Pred mestom Lagundo je pekné odpočívadlo pre cyklistov, je tu krásny výhľad do údolia, fontánka s vodou a lavičky. Pekný fotopoint.

Lagundo
Za nami je Lagundo

Celý čas ideme popri rieke Adige, ale schladiť sa v nej je problém, brehy sú vysoké a strmé, nevieme sa dostať priamo k vode. Nakoniec sa jedno miesto predsa len nájde, neváhame ani sekundu a zaberáme ho. Dopĺňame aj kalórie na posledný úsek dnešnej trasy do Bolzana. Tam si chceme dať pravé talianske cestoviny, ale v pondelky sú reštaurácie zatvorené. Tak ochutnávame aspoň zmrzlinu. Nič výnimočné, naša obľúbená v Ivánke pri Dunaji je lepšia. 


6. deň: Bolzano – Rovereto

92 km, celý deň popri Adige.

Vyrážame skoro ráno a prekonávame náš rýchlostný rekord. Prvých 30 km to ide samo. Zrána je ešte prijateľná teplota a v podstate stále klesáme, takže ideálne podmienky. Jablkové sady sa začali miešať s vinicami. Stále kopírujeme rieku Adige.

Popri rieke Adige

A stále sa v nej nedá kúpať. Kúpeme sa len vo vlastnom pote. V Lavis si chceme pozrieť terasovité záhrady, ale prístupné sú len cez víkendy.

Lavis – terasovité záhrady, ale zatvorené

Tak pokračujeme do Trenta a dávame si na obed super pizzu. Ale s plným bruchom sa už ide naozaj sťažka. Horúčava a tieň len veľmi skromne. Pijeme litre teplej vody a stále máme sucho v ústach. 

Dobrá pizza v Trento

Spíme v Roverete. Večer ešte ideme s Martinou pešo na kopec nad mestom aby sme videli zvon Campana dei Caduti a oni ho majú oplotený a od siedmej zavretý. Takže nič.


7. deň: Rovereto – Verona

90 km, kríza na 50. km a Lago di Garda.

Snažíme sa využiť dopoludňajšiu priaznivejšiu teplotu, ale horúčava je už o desiatej. Cestička vinicami je krásna.

Krásny úsek vinicami

Hláška dňa:

Gabika: Janko pozri tam hore, aký pekný hrad.

Jano: To je malý hrad. Gaba, malé hrady ma nezaujímajú, hlás mi iba veľké hrady!

Stále ideme popri rieke Adige alebo pri kanáli Biffis. Je to kanál, ktorý využíva vodu rieky Adige. Je dlhý 47 km a vyše 8 km je v podzemí. Bol postavený na účely zavlažovania a výroby energie. Smola je, že je celý za plotom, takže si v tej horúčave neomočíme ani prst…

Kanál Biffis

Na 50. kilometri mám krízu, je mi na odpadnutie. Chvíľu ležím na lavičke, Maťka mi spraví rehydratačný nápoj, zaberá to, po pol hodine pokračujeme.

Keďže voda je liek, odbočujeme 6 km z trasy, namočiť sa v Lago di Garda. Voda je teplá, špinavá, dno bahnité, mrte ľudí, ale aj tak super.  Od jazera ideme pár kilometrov adrenalínovú jazdu po hlavných cestách, ale nakoniec sme vo Verone.

Príchod do Verony – Ponte Scaligero

Dáme si výborné cestoviny neďaleko Ponte Pietra. Potom nás Martina preháňa uličkami pozrieť si Arénu, ktorú za množstvom kulís ani nie je vidieť.

Podvečer vo Verone

8. deň: Verona – Vicenza

65 km, talianskym vidiekom v úmornej horúčave.

Opúšťame rieku Adige a ideme taliansky vidiekom po lokálnych cyklotrasách, prípadne po obyčajných cestách, je tu dosť áut. A slnko neúprosne pečie. Každú chvíľu zastavujeme, napiť sa vody, poliať si hlavu, iba niečo odfotiť.

Krása viníc

Každá zámienka je dobrá, naša morálka klesá. Veľmi dobrá zastávka je v Montecchio Maggiore – výborná zmrzlina, káva a cola s ľadom.

Občerstvenie v Montecchio Maggiore

Večer vo Vicenze sa už nikomu nechce von. Užívame si najkrajšie ubytko na ceste. Tak Martina vyráža na večernú cykloprechádzku sama. Pekné mesto, v uliciach živo, len pri vode ju skoro zožrali komáre.

Večerná Vicenza

Hláška dňa:

Gabika: Maťka, veď už nikam nechoď, daj si s nami víno. Veď Vicenza je ako Sereď, čo tam chceš vidieť?


9. deň: Vicenza – Padova – Mestre

56 km, a vlakom do Mestre

V noci som nevedel zaspať. A pritom ma napadla skvelá myšlienka – aj vlaky jazdia! Predpoveď na zajtra je 42°C, môžeme si skrátiť etapu a časť ísť vlakom. Ráno to odsúhlasí zvyšok výpravy a tak vyrážame na skrátenú trasu do Padovy. Zisťujeme, že Vicenza nie je Sereď a je tu čo obdivovať.

Vicenza

Milo nás prekvapilo, že z Vicenzy až do Padovy sa dá pohodlne prejsť po cyklocestách. Dosť štrku, ale bezpečné.

Taliansky vidiekom do Padovy

V Padove kupujeme lístky na vlak a hľadáme zmrzlinu. Výborná. Potom sa ešte trochu motáme po meste a nakoniec ideme na vlak. V Mestre sme za 30 minút.

Zmrzlina v Padove
Padova

Naši partáci idú večer ešte do Benátok. My s Martinou máme problém na ubytovaní – náhodou sme zistili, že kľúč od našej izby pasuje aj do vedľajšej. A teda aj naopak. To nie je veľmi bezpečné, tak to riešime s majiteľom. Nakoniec nám zámočník mení zámok vo dverách. Benátky nás počkajú.


10. deň: Mestre – Benátky

23 km na bicykli a veľa km peši

Je sobota, naši spolucestujúci odchádzajú 13:40 busom do Villachu, tak ich chceme odprevadiť. Dopoludnie trávime v obrovskom parku – Parco San Giuliano, ktorý je pochopiteľne úplne suchý. Ležíme v tieni pod stromami blízko mora. Na dvoch miestach tu leží pár bláznov a chytajú bronz v tej páľave uprostred ľudoprázdneho parku.

Parco San Giuliano v Mestre

Okolo poludnia odprevádzame Jana s Gabikou na bus, zajtra ním pôjdeme aj my. Ale dnes ideme do Benátok. Na autobusovej zastávke zisťujeme, že dnes vodiči štrajkujú. Našťastie nejaký ten bus ide, akurát sa nedajú označiť lístky.

Benátky

V Benátkach pochodíme čo nám nohy dovolia, dáme si dobrú zmrzlinu. Večerný návrat je trochu dramatický, na autobusovej stanici čakajú stáda prevozu chtivých turistov a autobusy chodia len veľmi sporadicky. Na náš bus čakáme ¾ hodiny. Nie je to síce presne náš spoj, ale nejaký ten kilometer už odšlapeme aj peši. 

Benátky
Benátky

11. deň: Mestre

Pár km na bicykli a veľa km busom a vlakmi domov.

Posledný deň, flákame sa po Mestre. Napriek tomu, že to nie je žiadna metropola, podmienky pre cyklistov sú OK, značené cyklocesty, semafóry. A sú tu aj pekné zákutia, pešia zóna.

Mestre
Pešia zóna v Mestre

Ráno v uliciach stretávame prevažne chlapov sediacich v parku alebo v kaviarni. Kde sú ženy? Pripravujú nedeľný obed? My zjeme sendvič a vydávame sa na cestu domov. Autobusom do Villachu, potom vlak do Viedne a ďalší do Petržalky. Stíhame všetky prestupy a hodinu pred polnocou sme doma.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *