Rok 2020 bol pre všetkých náročný. Kovid vládol svetom. Našťastie bicykel ako individuálny dopravný prostriedok nám umožňoval podnikať pravidelné výjazdy a nič nám neprekazilo ani letný výlet. Okrem tradičnej výbavy sme pribalili pár rúšok a vyrazili z Bratislavy po Dunajskej hrádzi. Povrch zväčša aslfaltový, (miestami panelový či štrkový), vietor v chrbte, cesta ubiehala rýchlo. Zastavili sme sa v Gabčíkove na krátke pozorovanie lodí v plavebných komorách, v Medveďove a vo Veľkom Léli.

Komárno nás privítalo zataraseným cyklochodníkom. Nový cestný most sa otváral až za dva mesiace, cesty neboli dokončené. Nikde žiadne značenie. Zvládli sme to vyjazdenou poľnou cestou ako miestni.

Ubytovali sme sa v penzióne Lehár v centre a vydali sa na obhliadku Komárna. Námestie Európy stojí za pozretie. Určite aj pevnosť, ale tú sme už nestihli.

Ráno sme zmenili pôvodný plán ísť po Štúrovo slovenskou stranou. Prešli sme do Maďarska už v Komárne. Zrejme to nebol najlepší nápad. EV6 bola v podstate hlavná, nie veľmi kvalitná cesta bez krajnice a s hustou premávkou. V dedinách cestou sme videli viacero starých, schátraných stavieb. Žeby ruiny maďarského socializmu? Prestávku sme dali v Ostrihome. Párkrát sme zbehli k Dunaju, niektoré miesta priam lákali na oddych a kúpanie, ale nebol čas ani vhodné počasie.

Spásonosná myšlienka prišla pri Pilismarót – Szob. Prešli sme kompou na druhú stranu Dunaja. Hneď nám bolo veselšie.

V Budapešti sme sa ubytovali na dve noci, aby sme mali čas na prehliadku mesta. Bed-Breakfast Hotel Budapest bol v pohode, ale nemilo ma prekvapila mapa v jedálni. Bolo na nej Maďarsko z roku 1899, teda – žiadne Slovensko. Maďarský nacionalizmus sme mali na raňajky. Počasie na prehliadku mesta nebolo práve ideálne, mrholilo. Ešte horšie to začalo byť s Jurajovou nohou. Trápila ho bolesť, pokrivkával. Zvládli sme prejsť hlavné pamiatky aj výhľady z hradného vŕšku. Historická Budapešť je veľmi pekná.

Jurajova noha večer vôbec nevyzerala dobre. Viditeľne opuchla. Kontaktovať nejakého lekára cez cestovné poistenie sa nám nepodarilo, vyzeralo to, že ráno sadneme na vlak a ide sa domov.

Ráno ale múdrejšie večera… Večerné studené obklady zabrali, Jurajova noha odpuchla, takže sme sa rozhodli pokračovať podľa pôvodného plánu smer juh a juhozápad. Črtal sa krásny deň. Nezabudli sme sa ešte zastaviť na Margitinom ostrove s pekným parkom a hudobnou fontánou (pamiatka UNESCO). Tentokrát to však bolo bez hudby. Začínala hrať až o hodinu a my sme mali pred sebou dlhú cestu.

Vyjsť z Budapešti bol nekonečný príbeh. Je to obrovské mesto a priemyselné okraje už neboli také zaujímavé ako historické centrum. Tešili sme sa na vidiek. Prestávku sme si dali v krásnom parku v Martonvásári, venovanom spomienke na Beethovena. V miestnom kaštieli bol častým hosťom a učil hrať na klavír grófove dcéry.

Horúci deň nás zlákal vykúpať sa v jazere Velence, no len kúsok za ním v Pákozde sa spustil poriadny lejak. Polhodinu sme zostali uväznení na autobusovej zastávke ešte s ďalšími cyklistami.

Po nečakanej pauze už sme sa snažili ísť bez prestávky. Pôvodne zamýšľanú krátku obhliadku Székesfehérváru sme vynechali. Cyklocesta nebola ideálna. Viedla po hlavnej ceste plnej áut, bez krajnice a s nie veľmi kvalitným asfaltom. Naviac sa stmievalo. Žiadny cykloraj, stretli sme tu len dve diaľkarky. Juraj nemal na bicykli žiadne svetlo. Našťastie sme dorazili do cieľa živí a zdraví.

Tento deň sme si užili. Hneď zrána sme prišli k Balatonu. Upravené nábrežia a promenády, ako keby ste sa ocitli niekde pri mori. Oddychujú tu predovšetkým domáci, ale nájdete aj dosť dovolenkujúcich cudzincov, ktorí si prichádzajú užiť vodné športy, miestne vína a kuchyňu, kúpele, či rybolov. Je to najväčšie jazero v strednej Európe a hoci jeho najväčšia hĺbka je 11m, veľká časť pobrežia je plytká, rýchlo sa zohrieva a je vhodná aj pre malé deti.

Prešli sme severnou stranou cez Balatonken, Balatonalmádi, Alsóörs, Balatonfüred. Na kúpanie aj ochutnávku maďarského halászlé sme sa zastavili na polostrove v mestečku Tihany. Láka turistov nie len krásnym výhľadom, ale aj množstvom suvenírov.

Keď sem zavítate v správnom čase, určite neodídete bez fotiek levanduľových polí. My sme prišli už po sezóne, takže sme si odniesli len levanduľové mydlo.

Pokračovali sme cez Balatonudvari, Balatonakari, cieľom dňa bol Balatonszepezd. Stihli sme si ešte zbehnúť do miestneho obchodu a večernú búrku už sme pozorovali z pohodlia penziónu Tölgyfa.

Nasledujúci deň sme mali v pláne prejsť ešte 30 km popri Balatone do Balatonederics a potom už zamieriť na sever. Ale zapáčilo sa nám, nechceli sme toto maďarské more opustiť tak skoro, takže sme trasu preplánovali. Rozhodli sme sa navštíviť ešte Keszthely a Hévíz a potom časovú stratu dohnať po železnici. Veď aj v Maďarsku jazdia vlaky. V Révfülöp sme dali krátke zastavenie v parku na nábreží a pokračovali smer Badascony. Cyklochodník bol dobre označený, miestami nás z oboch strán obklopovalo rákosie.

Zastavili sme sa v Keszthely na nábreží, v centre sme si dali obed a ochutnali miestnu zmrzlinu. Previezli sme sa ešte na krátku obhliadku kúpeľného mestečka Hévíz. Môžete tu navštíviť termálne jazero s prírodnou vodou. Keďže bol horúci deň, väčšina návštevníkov smerovala tam. My sme sa poslednýkrát okúpali v Balatone v Keszthely pred odchodom vlaku.

Cesta vlakom priniesla tiež zaujímavý zážitok. Dvere, ktorými majú nastupovať cyklisti boli pokazené. Museli sme naše plne naložené bicykle previezť cez celý vagón s cestujúcimi, aby sme sa dostali na správne miesto. Trápila nás myšlienka ako rýchlo vystúpime ak nástupište bude opäť na strane pokazených dverí. Dohodnúť sa so sprievodcom po anglicky bolo prakticky nemožné. Našťastie sa našiel ochotný cestujúci, ktorý nám tlmočil, sprievodca telefonicky zistil nástupište a my sme si vydýchli.

Ďalšiu cestu cez vagón už nemusíme absolvovať. Vystupovanie v Celldömölku bolo OK. Prebicyklovali sme zo stanice kúsok za mesto, samozrejme na vŕšok a ubytovali sme sa. Kristína Csárda, v ktorej boli na stole umelé kvety aj s cenovkou nás veľmi neoslnila. Ale splnila účel, vyspali sme sa, výhľad z kopca krásny a raňajky chutné.

Nasledujúci deň sme prechádzali maďarskými rovinami. Samé polia – kukurica, slnečnica, obilie a vinič. Občas sa na poli urodil nejaký kŕdeľ vtákov. Obed sme si dali ešte za maďarské ceny v Kapuvári a prekročili hranicu s Rakúskom (Fertöd – Pamhagen), ktorá ešte pripomínala časy socializmu.

Do Ilmitz to už bol len kúsok. Mestečko poznáme, už sme tu boli v roku 2016, keď sme obchádzali Neusiedler see (reportáž je tu). Stihli sme aj podvečernú prechádzku so zmrzlinou.

Posledný deň sme išli už po známych cestách – Podersdorf am See, Weiden am See, Zurnorf, Pama, Kittsee a sme doma. Samozrejme sme neobišli miestne zaujímavosti. Rozhľadne, studne, miestne chovy a odpočívadlá, mólo a mlyn v Podersdorfe.

Posledné výhľady na Neusiedler boli kúsom za Weiden. Ale to už sme mali v hlave zemiakové placky, ktoré nám na privítanie pripravila moja dcéra. Mňam.